One Direction Stories: Only Want To Be Happy-Časť 2

Tamtadadá, nová časť OWTBH /budem používať skratku :)/. Dúfam, že sa vám bude páčiť a odpustte mi ten koniec, no potrebujem načerpať inšpirácie aby to nebolo monotónne. Prosím, využite možnosť komentovania. Vážne mi to robí radosť a lepšie sa mi píše.

Vaša Nina

Nedeľa, 17. jún, 2012

V Sobotu som si s Kris našla veľmi pekný byt. Pôvodne som chcela podnájom, ale ceny neboli až také vysoké ako som si myslela, tak som sa rozhodla prenajať si 1-izbový byt s obývačkou snov. Celá stena je presklená a vidím na Trafalgar square a dokonca dovidím až na London Eye. Teda aspoň tak to bolo na tej fotke. Ďalej tam je veľmi pekne zariadená spálňa s priestranným šatníkom a óóóbrovskou kúpeľňou. Kuchyňa je penke zariadená a pôsobí veľmi útulne. Dúfam, že sa mi v novom domove bude páčiť. Už teraz viem, že mi môj terajší domov bude chýbať. Bude mi chýbať moja izba, naša pekná kuchyňa a najviac mi bude chýbať záhrada. Je to mamkina vizitka. Pracuje ako architektka záhrad a naša záhrada je taký mini botanický park. Niekomu by sa to zdalo príliš preplnené, no mne sa to páči. Keď sme vybrali byt, s Kris sme zhodnotili, že môj šatník bude treba trošku prispôsobiť Londýnskemu počasiu a taktiež by mohlo pribudnúť pár elegantnejších kúskov. "Počuj, Stella, tam je to o dosť iné, ľudia tam nechodia oblečený ako tu. Tam sa chodí ako zo škatuľky." naozaj veľmi povzbudivé slová Kris, ktorými ma opäť presvedčila, že tak ľahko si nezvyknem. Rada sa obliekam pohodlne a eleganciu väčšinou odsúvm bokom. Mám vlastný štýl a názor iných ma nezaujíma. Doncaster nie je tak veľký aby som to riešila. No Londýn, to bude niečo iné. Mám síce ešte dosť času na nákupy, no chcem si teraz viac užívať prítomnosť Kris, pretože potom ju asi nezoberiem na nákupy cez Skype. Dohodli sme sa na dnes. O tretej poobede sme sa stretli pri Starbuckse a hneď sme skočili na jedno škoricové latté so sebou. Potom sme prešli k Westfieldu- najlepšiemu nákupnému centru v Doncasteri. Bola síce nedeľa ale Westfield mal otvorené ako obvykle- do 22.30. Vošli sme dnu a išli rad radom po obchodoch. Chcela som nejaké pekné modré sako, zišlo by sa pár riflí, šortiek, tričiek, doplnkov a tak. Počítala som, že by sme to do nejakej ôsmej mohli stihnúť nakúpiť. Skončili sme neskôr ako som počítala. Keď sme vyšli z posledného obchodu- zo Zary, bolo pol deviatej. "Kris? Čo by si povedala na nejakú ľahkú večeru?" spýtala som sa. "Poďme, umieram hladom." odpovedala unavene. Navrhla som záhradnícky šalát v McDonalde. Objednali sme si a unavené sme sa zvalili do kresiel u strýčka Donalda :). Mala som asi tucet tašiek a minula som... no strašne veľa. Ale všetko to boli potrebné veci, teda aspoň myslím. :D Všetko z môjho imaginárneho nákupného zoznamu+ troje Vansy, jedny vysoké a jedny nízke Conversy, dvoje štekle :), zopár šiltoviek, a novú Roxy peňaženku len tak pre radosť :). Väčšina bola v zľave a tak som nemohla odolať. Niektorí ľudia by si po tejto vete pomysleli, že som šopoholička :D. Keď sme dojedli šalát a dopili kolu, pobrali sme sa späť domov. Kristen bývala bližšie, tak som ju odprevadila. Chvíľu sme sa ešte rozprávali pred jej bránou a smiali sme sa pri spomienkach na naše detstvo. Potom nás asi začula pani Brownová- Krisina mamka, mimochodom skvelá ženská a otvorila dvere aby nás pozvala na večeru. Ja som odmietla a povedala som, že som mala šalát, no ona ma chcela silou mocou nejako pohostiť a tak ma nakoniec prehovorila na šálku anglického čaju. S pani Brownovou sa dalo skvelo pokecať a i keď som dávno dopila, ďalej sme sa rozprávali v obývačke pri krbe, no zazvonil mi mobil. Mamka sa už strachovala kde som no keď zistila, že som u Brownovcov upokojila sa a povedala aby som si dávala pozor cestou domov. "Mamka už má strach však?" spýtala sa pani Brownová. "Veď ju poznáte, stále si myslí, že som 10 ročné dievčatko." Okolo pol jedenastej som sa začala zberať k odchodu. Krisina mamka ešte poslala nejaké koláče pre moju rodinku a ja som sa rozlúčila s Kris, poďakovala za čaj a vykročila v ústrety tmavej noci.

Kráčala som po Goose Street, keď zhaslo svetlo kúsok pred križovatkou. Najskôr som si iba myslela, že pukla žiarovka. Keď sa z tmy začala vynárať tmavá postava a za ňou ďalšie dve, pochopila som, že to nebola náhoda a že som v peknej kaši. Zavolať niekomu bolo neskoro a tak som iba kráčala ďalej akoby sa nič nedialo. Veď možno odo mňa nič nebudú chcieť. Proste iba idú domov tak ako ja. Keď som bola od tejto bandy vzdialená asi iba na meter, došlo mi, že domov nemajú v pláne len tak ľahko odísť. A ja asi tiež nie.