Prosím prečítajte si to...

Takže v prvom rade sa chcem ospravedlniť že som nepridávala, no nemôžem za to... Niečo sa mi nabúralo na stránku. Ak si pozriete prvú časť príbehu uvidíte tam množstvo reklamných komentárov. V druhom rade vám chcem povedať že NOVÉ ČASTI BUDÚ!!! Ak by ste ešte chceli :) Preto vás prosím napíšte mi či mám písať... Ešte raz sorry ale trvalo mi dlho pokým sa mi podarilo dostať do administratívy stránky.

Only Want To Be Happy-Časť 5

Ahojky, nová časť OWTBH :) Dúfam, že sa vám bude páčiť. A nezabúdajte, že môžete aj komentovať. Robí mi to fakt radosť. 

Vaša Nina :)

Mamka ma už volala domov. Marcus ma odprevadil a pred dverami mi daroval ešte jeden krásny bozk.

Len čo som vošla mamka sa mi postavila do cesty a dala ruky v bok. "Kto to bol?" spýtala sa zatiaľ celkom pokojne. "Čo kto bol?" tvárila som sa nechápavo. Skadiaľ  do dočerta vie? "Ten chlapec, s ktorým si sa vonku olizovala." už bola naštvaná. "No to bol Marcus. A skadiaľ to vieš?" odpovedala som akoby sa nechumelilo. "Jáj tak keď to je Marcus tak fajn. A počula som tvoj smiech tak som sa pozerala von oknom" už bola úplne v pohode a vyškierala sa na mňa. Marcusa mala rada. Vraj je to milý, slušný chlapec z dobrej rodiny. "Bože mami, nevieš, že špehovať sa nemá?" spýtala som sa akože nahnevane. "Ale no. Dobre vieš, že my mamy sme lepšie ako FBI. A mimochodom, kedy ste sa stihli dať dokopy?" už zase vyzvedala. Ak jej neodpoviem asi ma ani nevpustí ďalej do domu. "Vieš, čo som ti volala, že som stretla spolužiakov a že s nimi idem von? No tak potom ma bol Marcus odprevadiť a spýtal sa ma či s ním chcem chodiť. Najskôr som mu povedala, že si to premyslím ale potom som mu v parku povedala áno." usmiala som sa. "Vidím, že si šťastná. Tá iskra v tvojich očiach. Och Stellka ľúbim ťa. Budeš mi chýbať." Och bože. Už je to tu zase. Mamka začala plakať a objala ma. "Ale mami, dobre vieš, že tu budem každý druhý týždeň." objala som ju tiež. "Viem, ale aj tak mi budeš chýbať." Chvíľu sme tam stáli, keď som si zrazu uvedomila, že som Marcusovi nepovedala, že idem do Londýna.' Nebudem kaziť dnešok, poviem mu to zajtra.' povedala som si sama pre seba, rozlúčila som sa s mamkou a išla spať.

Ráno som sa zobudila s pocitom, že to bol dnes v noci najkrajší sen môjho života. Väčšinou sa mi snívali iba nočné mory. Rozhodla som sa, že si dám poriadnu sprchu. Vyzliekla som si oblečenie zo včera- hneď ako som sa dotkla postele som zaspala, a vliezla som do mojej milovanej sprchy. Nechala som horúcu vodu aby mi stekala po chrbte a uvoľnila my stuhnuté svaly. Potom som sa namydlila milovaným melónovým sprchovým gélom a zmyla zo seba penu. Vyšla som von len v osuške, keď mi začal zvoniť mobil. Ponáhľala som sa aby to dotyčný/ná nezrušil, lenže to by som nebola ja keby som sa nepotkla o koniec osušky a nezosypala sa na zem. Ruplo mi v kolene a dosť to zabolelo, no po chvíľke to prešlo. No ten na druhej strane to položil. Doplazila som sa k iPhonu a vzala ho. Odblokovala som ho, naťukala kód-len pre istotu, keby bola mamka zvedavá a pozrela som kto mi volal. Mala som 11 zmeškaných hovorov a 4 esemesky. Odosielateľ: Marcus. Otvorila som prvú. 'Ahoj láska. Ako si sa vyspala?' Moment, moment, moment. To nebol sen? Spätne som si premietla včerajšiu noc. Oh bože! Ja chodím s Marcusom. To je úžasné. Hneď som otvorila druhú SMS. 'Zlatko ešte spíš?' Aký je zlatý. :) Ňuňu. V posledných dvoch mi poslal iba smajlíkov. Rozhodla som sa odpísať. 'Prepáč láska. Bola som v sprche. :*' napísala som a klikla na Send. O pár sekúnd mi odpísal. 'Takže v sprche? :D' typický chlap. 'Ale no no no! Hneď tak zrána? :D  Musíme sa stretnúť. Musím ti niečo povedať.' Spomenula som si, že mu musím povedať o Londýne. 

Only Want To Be Happy-Časť 4

Nová časť OWTBH. Prosím komentujte, nech viem že to čítate. Možno sa stále opakujem, ale ja len aby ste nezabudli :D Dúfam že sa vám bude páčiť.

Vaša Nina

Keď zastavil zostala som stáť oproti nemu a pozerala som sa mu do očí. "Vieš, už dávno som ti chcel povedať, že....

"Proste, že si sa mi páčila už na strednej, len som nenabral toľko odvahy povedať ti to. Okrem toho ma rodičia nútili chodiť s Hannou kvôli praci. No teraz ma už nič nedrží a tak sa ťa to musím spýtať. Budeš..." rozhovoril sa Marcus, a teda dosť ma prekvapil no nestihol dopovedať vetu, pretože prišiel Jack, že oni už pôjdu domov. Marcus iba nahnevane prikývol a ja som chlapcov objala a zakývala im na rozlúčku. Potom som sa opäť otočila k Marcusovi. "No čo si mi to chcel povedať?" spýtala som sa ho a chcela som mu pozerať do tých krásnych očí no on hľadel do zeme. "No, vieš, chcel som sa spýtať... ale to je jedno. Kašli na to, už musím ísť." povedal a otočil sa na odchod bez toho aby sa na mňa pozrel. To ma naštvalo. Keď už začal hovoriť nech to dopovie. "Nie je to jedno." povedala som, chytila ho tričko a pritiahla späť. "Keď už si sa rozhovoril tak mi povedz čo si chcel." povedala som mu rázne. "Tak fajn. Chcel som sa ťa spýtať, či by si so mnou nechcela chodiť." spýtal sa a pri posledných slovách sa mi zahľadel do očí, akoby som tam mala napísanú odpoveď. No dalo sa takému dokonalému stvoreniu povedať nie? Už od prvého momentu ako som ho zbadala som bola doňho buchnutá. Ale nevedela som, či to chcem aj teraz. No nechcela som, aby to mal chlapec také ľahké. "Noo, vieš, ešte si to premyslím. Neber to ani ako nie, ani ako áno." riekla som a chytila ho za ruku. "Už by sme mali ísť. Odprevadíš ma domov?" "Jasné" povedal tak sklesnuto. "No ták. Usmej sa. Takto ti to nepristane." pustila som ho a potiahla kútiky úst do nejakej čudesnej grimasy, ktorá sa mala podobať úsmevu a pritom som mu hľadela do očí. Keď sa na mňa usmial a opäť ma chytil za ruku, vedela som čo mu zajtra poviem. Marcus je skrátka muž snov. Má svoj štýl obliekania. Perfektný štýl. Jedná slovom ten chlapec ma SWAG. A tie jeho oči sú neodolateľné. A jeho úsmev, oh bože roztápam sa. Počať, počkať!!! Čo to trepem? Bože,.... ja som asi... zaľúbená. Asi nebudem čakať až do zajtra poviem mu to hneď. "Marcus?" prehovorila som asi po desiatich minútach ticha. "Hm?" ozval sa bez chuti. Asi tiež premýšľal. "Už som sa rozhodla." prehovorila som rozhodne. "A?  Aký je ortieľ?" ihneď spozornel. "Moja odpoveď znie...." chcela som ho trošku ponapínať a tak som všetko hovorila s poker faceom na tvári. "No ták, Stella, nanaťahuj ma jak gumu na trenkách." nervózne sa pomrvil. Musela som sa zasmiať. "Áno" zahlásila som s úsmevom. "Myslíš to vážne?" spýtal sa ma s iskierkou v očiach. "Smrteľne!" žmurkla som naňho sprisahanecky. "Áno, áno áno! Povedala mi áno." zakričal nadšene, vzal ma do náručia a začal sa so mnou točiť. Po asi minúte točenia sa stratil rovnováhu a so smiechom sme sa zvalili do trávy v parku. "Milujem ťa Stella" uprene sa mi zahľadel do očí. "Ja teba tiež." vedela som čo bude nasledovať. Pomaly sa ku mne začal približovať až sme boli od seba iba pár centimetrov. Zatajila som dych a čakala som na moment kedy prekoná tú vzdialenosť. Zatvorila som oči a pocítila jeho mäkké, teplé pery na mojich. Začal neisto, no ja som ho objala okolo krku a prsty mu zaplietla do vlasov a to mu dodalo odvahu. Keď sa odtiahol objala som ho. Bol to ten najkrajší bozk, možno preto, že bol môj prvý. Bez slov sme len tak ležali v parku a užívali si čaro okamihu keď mi začal zvoniť iPhone. Mamka ma už volala domov. Marcus ma odprevadil a pred dverami mi daroval ešte jeden krásny bozk. 

Marcus a Stella

Only Want To Be Happy-Časť 3

Ahojte, máte tu novú časť OWTBH. Dúfam, že sa vám bude páčiť a chcem vás upozorniť, že som prestavila pridávanie komentárov. Teraz môžete komentáre pridávať všetci. Stačí ak tam dole kde treba vybrať účet zakliknete Anonymny používateľ. Naozaj vás prosím, komentujte. Nemusíte písať eseje, stačí smajlík. Len aby som vedela, že to čítate. 

Vaša Nina

Keď som bola od tejto bandy vzdialená asi iba na meter, došlo mi, že domov nemajú v pláne len tak ľahko odísť. A ja asi tiež nie.

  

Lebo v momente ako som sa k nim s vyľakaným výrazom priblížila, začali sa smiať ako blázni a ja s nimi. Boli to kamaráti ešte zo strednej a dávnejšie sme sa stretávame na diskotékach, na párty a tak no teraz sme sa dlho nevideli. Mimochodom dosť sexi kamaráti. Jack, Cody a Marcus sa už prestali smiať a postupne ma všetci objali. "Hádam by si sa nás bála. To vyzeráme až tak hrozivo?" spýtal sa ma Cody. "Nie, tak to nie je." presviedčala som ich. "No pekne, a to sme si mysleli, že sme celkom fešáci." Ach ten Jackov humor som milovala. Začala som sa smiať a staršia pani vybehla z domu, pri ktorom sme stáli a začala po nás ziapať, či vieme koľko je hodín. No to sme sa začali smiať ešte viac, pretože ten jej výraz tváre bol tak vtipný. Babička len nahnevane zaliezla späť do domčeka a zhasla svetlo. "Nie vážne nevyzeráte zle, ale zhasla lampa, zrazu ste sa vynorili z tmy, no, nebolo mi všetko jedno." usmiala som sa na nich. "Há niekto tu je strachopud." "Jack, dobre vieš, že to tak nie je." už ma začínali štvať. "Ale no nehnevaj sa, on tak nemyslel. Veď nás poznáš." Marcus ma chytil okolo pliec a pohŕdavo ukázal na Jacka a Codyho. "Ach chlapci moji. Dlho sme sa nevideli." na nich sa človek proste nedokáže hnevať. Človek ich musí zjesť taký boli feši. "No, ženo, rastieš nám do krásy." typický Jack. "Ja viem." zasmiala som sa. "Ale nie, ja som predsa skromná bytosť." Všetci traja sa začali smiať. "A hádam nie?" spýtala som sa ich. "Tá najskromnejšia pod slnkom." pomedzi smiech utrúsil Cody. "Pche." mykla som plecami, urazene som sa otočila a akože som odchádzala. "Hej Stella počkaj." chytil ma za zápästie Marcus. "Myslel som, že niekam skočíme." Otočil si ma k sebe a tváre sme mali od seba pár centimetrov. Bože, tie jeho oči. Nemohla som povedať nie. "Tak fajn." precedila som cez zuby a stále som nedýchala. Potom ma pustil a kráčali sme späť ku Codymu a Jackovy, ktorý sa tak tajnostkársky usmievali. "Tak kam by si chcela ísť?" spýtal sa Jack. "Ja neviem, vyberte niečo vy." odpovedala som a stále som rozdýchavala ten Marcusov pohľad. "Tak fajn, poďme do Barneyho clubu." navrhol Cody. "Dobrý nápad, poďme." zavelil Marcus. "Fajn, ale počkajte, musím zavolať mamke. Myslí si, že už som na ceste domov, aby sa nebála." zastala som a vytiahla iPhone. "Tak okay, počkáme ťa tam pri tom aute." Jack ukázal na nejaké tmavé auto, ja som prikývla a oni odišli.  Zavolala som mamke a utekala som sa nimi aby ma nemuseli dlho vyčkávať. "Som tu." víťazoslávne som zvolala. "Tak poď, ty naše malé dievčatko." zasmial sa Jack a spolu s Codym ma chytili z oboch strán za ruky. "Héj, zato že som volala mamke nie som žiadne malé decko. Veď poznáte mamku. Iste by vyvádzala." tvárila som sa urazene, ale ich ruky som nechala tak. Vyhovovalo mi to. Škoda, že nemám tri ruky, pretože Marcus sklesnuto kráčal za nami a kopal si kamienok. Dnes bol nejaký divný, ale nebudem to riešiť. "Tak čo ako žiješ, čo robíš, nejaké novinky? Musíš nám toho veľa povedať." začal sa spytovaťCody. "Ani nič také zaujímavé, stále pracujem ako modelka a mám sa celkom dobre." usmiala som sa na oboch. Po chvíli rozprávania o našich terajších životoch sme prišli ku klubu a vošli sme dnu. Všade ľudia tancovali na Dimitriho Vegasa a Mikea Likea. Zamierili sme k baru a tam sme sa pustili a usadili sa na barové stoličky. Marcus si sadol vedľa mňa. Objednali sme si tequilu  a pokračovali v rozprávaní. Teraz sa už zapájal aj Marcus. Dozvedela som sa, že sa rozišiel s Hannah. Cody sa rozhodol, že si spraví vysokú a Jack pracuje s autami, čo bol jeho životný sen. Keď som dopila tequilu objednala som si už iba džús. Nechcela som sa opiť. "Môžeš na chvíľku?" spýtal sa ma Marcus, čo ma dosť šokovalo. "Iste. Páni, ospravedlňte ma." otočila som sa na Jacka a Codyho, ktorí si niečo šušotali a smiali sa. Postavila som sa a nasledovala som Marcusa. Keď zastavil zostala som stáť oproti nemu a pozerala som sa mu do očí. "Vieš, už dávno som ti chcel povedať, že.... 

 Jack a Cody

Marcus

Only Want To Be Happy-Časť 2

Tamtadadá, nová časť OWTBH /budem používať skratku :)/. Dúfam, že sa vám bude páčiť a odpustte mi ten koniec, no potrebujem načerpať inšpirácie aby to nebolo monotónne. Prosím, využite možnosť komentovania. Vážne mi to robí radosť a lepšie sa mi píše.

Vaša Nina

Nedeľa, 17. jún, 2012

V Sobotu som si s Kris našla veľmi pekný byt. Pôvodne som chcela podnájom, ale ceny neboli až také vysoké ako som si myslela, tak som sa rozhodla prenajať si 1-izbový byt s obývačkou snov. Celá stena je presklená a vidím na Trafalgar square a dokonca dovidím až na London Eye.  Teda aspoň tak to bolo na tej fotke. Ďalej tam je veľmi pekne zariadená spálňa s priestranným šatníkom a óóóbrovskou kúpeľňou. Kuchyňa je penke zariadená a pôsobí veľmi útulne. Dúfam, že sa mi v novom domove bude páčiť. Už teraz viem, že mi môj terajší domov bude chýbať. Bude mi chýbať moja izba, naša pekná kuchyňa a najviac mi bude chýbať záhrada. Je to mamkina vizitka. Pracuje ako architektka záhrad a naša záhrada je taký mini botanický park. Niekomu by sa to zdalo príliš preplnené, no mne sa to páči. Keď sme vybrali byt, s Kris sme zhodnotili, že môj šatník bude treba trošku prispôsobiť Londýnskemu počasiu a taktiež by mohlo pribudnúť pár elegantnejších kúskov. "Počuj, Stella, tam je to o dosť iné, ľudia tam nechodia oblečený ako tu. Tam sa chodí ako zo škatuľky." naozaj veľmi povzbudivé slová Kris, ktorými ma opäť presvedčila, že tak ľahko si nezvyknem. Rada sa obliekam pohodlne a eleganciu väčšinou odsúvm bokom. Mám vlastný štýl a názor iných ma nezaujíma. Doncaster nie je tak veľký aby som to riešila. No Londýn, to bude niečo iné. Mám síce ešte dosť času na nákupy, no chcem si teraz viac užívať prítomnosť Kris, pretože potom ju asi nezoberiem na nákupy cez Skype. Dohodli sme sa na dnes. O tretej poobede sme sa stretli pri Starbuckse a hneď sme skočili na jedno škoricové latté so sebou. Potom sme prešli k Westfieldu- najlepšiemu nákupnému centru v Doncasteri. Bola síce nedeľa ale Westfield mal otvorené ako obvykle- do 22.30. Vošli sme dnu a išli rad radom po obchodoch. Chcela som nejaké pekné modré sako, zišlo by sa pár riflí, šortiek, tričiek, doplnkov a tak. Počítala som, že by sme to do nejakej ôsmej mohli stihnúť nakúpiť. Skončili sme neskôr ako som počítala. Keď sme vyšli z posledného obchodu- zo Zary, bolo pol deviatej. "Kris? Čo by si povedala na nejakú ľahkú večeru?" spýtala som sa. "Poďme, umieram hladom." odpovedala unavene. Navrhla som záhradnícky šalát v McDonalde. Objednali sme si a unavené sme sa zvalili do kresiel u strýčka Donalda :). Mala som asi tucet tašiek a minula som... no strašne veľa. Ale všetko to boli potrebné veci, teda aspoň myslím. :D Všetko z môjho imaginárneho nákupného zoznamu+ troje Vansy, jedny vysoké a jedny nízke Conversy, dvoje štekle :), zopár šiltoviek, a novú Roxy peňaženku len tak pre radosť :). Väčšina bola v zľave a tak som nemohla odolať. Niektorí ľudia by si po tejto vete pomysleli, že som šopoholička :D. Keď sme dojedli šalát a dopili kolu, pobrali sme sa späť domov. Kristen bývala bližšie, tak som ju odprevadila. Chvíľu sme sa ešte rozprávali pred jej bránou a smiali sme sa pri spomienkach na naše detstvo. Potom nás asi začula pani Brownová- Krisina mamka, mimochodom skvelá ženská a otvorila dvere aby nás pozvala na večeru. Ja som odmietla a povedala som, že som mala šalát, no ona ma chcela silou mocou nejako pohostiť a tak ma nakoniec prehovorila na šálku anglického čaju. S pani Brownovou sa dalo skvelo pokecať a i keď som dávno dopila, ďalej sme sa rozprávali v obývačke pri krbe, no zazvonil mi mobil. Mamka sa už strachovala kde som no keď zistila, že som u Brownovcov upokojila sa a povedala aby som si dávala pozor cestou domov. "Mamka už má strach však?" spýtala sa pani Brownová. "Veď ju poznáte, stále si myslí, že som 10 ročné dievčatko." Okolo pol jedenastej som sa začala zberať k odchodu. Krisina mamka ešte poslala nejaké koláče pre moju rodinku a ja som sa rozlúčila s Kris, poďakovala za čaj a vykročila v ústrety tmavej noci.

 Kráčala som po Goose Street, keď zhaslo svetlo kúsok pred križovatkou. Najskôr som si iba myslela, že pukla žiarovka. Keď sa z tmy začala vynárať tmavá postava a za ňou ďalšie dve, pochopila som, že to nebola náhoda a že som v peknej kaši. Zavolať niekomu bolo neskoro a tak som iba kráčala ďalej akoby sa nič nedialo. Veď možno odo mňa nič nebudú chcieť. Proste iba idú domov tak ako ja. Keď som bola od tejto bandy vzdialená asi iba na meter, došlo mi, že domov nemajú v pláne len tak ľahko odísť. A ja asi tiež nie.

 Nová Stellina obývačka

Only Want To Be Happy-Časť 1

Takže toto je prvá časť môjho príbehu. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Ak sa vám aspoň trošičku páči a bude čítať tento príbeh, zanechajte komentár aspoň so smajlíkom. Veľmi to poteší a dáva mi to silu písať ďalej. 

Vaša Nina

 Piatok, 15. jún, 2012

Ráno som sa zobudila s pocitom, že dnešok bude skvelý deň. A tento pocit sa premenil na skutočnosť. Dnes som sa definitívne rozhodla. Po asi 20 prebdených nociach, po 20 dňoch plných rozmýšľania, nervozity a zvažovanie pozitív a negatív som sa definitívne rozhodla, že..... 10. júla sa sťahujem do Londýna. K tomuto rozhodnutiu ma presvedčil fakt, že v Doncasteri mám veľmi malú šancu presadiť sa a stať sa slávnou top modelkou. Keď som to oznámila mamke, znášala to dosť zle. Nedávala to veľmi najavo ale poznám ju dosť dobre na to, aby som to zistila. Videla som ten záblesk smútku v jej očiach. Ani sa jej nečudujem. Má iba mňa, moju sestru a ocka. Nemá ani rodičov alebo iných príbuzných. Mala sestru no tá odišla už dávno a zomrela asi pre 7 rokmi. Nikdy na to nezabudnem. Mamka bola veľmi smutná pretože sa nerozišli v dobrom. Už od malička sa hádali a Bety odišla preč po babkinej smrti hlavne kvôli tomu aby hádky neprerástli k niečomu inému. Mamka si vyčítala, že sa neodhodlala ísť za Bety do Paríža a neudobrila sa s ňou.  "Je to tvoj život, tvoje rozhodnutie. Nechcem ťa nútiť zostať s nami do smrti. Len si prosím ťa dávaj na seba pozor a sľúb mi, že nás budeš chodiť pravidelne navštevovať." povedala tým typickým mamičkovským hlasom plným lásky a nehy a do očí sa jej tískali slzy. "Mimochodom, kde budeš bývať?" spýtala sa ma a slzy jej už stekali po bledých lícach. "Reklamná agentúra, s ktorou budem spolupracovať mi na mesiac zabezpečí bývanie i stravu. No kde budem bývať potom zatiaľ zostáva otázkou. Ale mám už dosť zarobené tak som rozmýšľala, že si nájdem podnájom." odpovedala som mamke a ona iba prikývla a pobrala sa späť k hrncom. Takže o zábavku na dnešný deň som mala postarané. Hlavná úloha: nájsť si bývanie v Londýne. Keďže to podľa mňa nebude také ľahké rozhodla som sa požiadať o pomoc. Zavolala som Kristen a poprosila som ju, nech si prinesie MacBook. O pár minút zvonila na bráne a ja som jej tlačítkom otvorila zvnútra domu. Vystískali sme sa, akoby sme sa roky nevideli a vyšli sme hore po schodoch do mojej izby. "Mimochodom, načo som si mala priniesť MacBook?" spýtala sa po prehodení pár zdvorilostných fráz o tom ako sa máme a podobne. "No vieš, chcela by som ťa poprosiť o pomoc. Zaumienila som si, že si dnes nájdem nejaký podnájom v Londýne. A viem, že to nebude práve najľahšia úloha." povedala som Kris a hodila som na ňu psie očká. "Takže si sa rozhodla, že pôjdeš?" povedala nadšene no zároveň zosmutnela. "Áno. Uvedomila som si, že tu mám malú šancu presláviť sa a Londýn je mesto snov, obrovská príležitosť pre každú modelku. Viem, že sa teraz nebudeme veľmi stretávať, ale sľubujem, že ťa budem chodiť navštevovať. Okrem toho, Skype funguje aj na milión kilometrovú vzdialenosť. " dúfala som, že ju to poteší. "Tak fajn ty moje trdielko", usmiala sa na mňa. "Ako si predstavuješ tvoje nové bývanie?" Usmiala som sa a poďakovala sa pohľadom. "Ďakujem Kris. Vedela som, že ma budeš chápať." "Veď to je jasné. Od toho sú predsa najlepšie kamarátky." objala ma a ja som dovolila slzám, aby mi stekali po lícach. "Tak sa teda pustíme do hľadania." Kris začala vyťahovať MacBook z tašky. "Chcela by som niečo v nejakej pokojnej časti, no blízko centra." "No tak to bude dosť ťažké. Ale my to zvládneme, neboj sa." Nakoniec sme viac kecali ako hľadali moje nové bývanie a tak sme sa dohodli, že zajtra budeme pokračovať  v misii. 

Kristen

Stellina izba

Only Want To Be Happy-Intro

Ahojte! Takže toto je intro k príbehu Only Want To Be Happy, ktorá bude o Stelle a Louisovi. Ak sa vám páči tak napíšte koment alebo aspoň zakliknite Like dole. 

Vaša Nina


Volám sa Stella Sophie Carter, narodila som sa 6. júna a žijem v menšom mestečku Doncaster. Teraz mám 21 rokov a pracujem ako modelka. Mám dlhé, hnedé, jemne zvlnené vlasy a čokoládovo-hnedé oči. Moje obľúbené raňajky sú cereálne hviezdičky s mliekom a škoricové latté zo Starbucksu. Milujem cestoviny v akejkoľvek podobe. Zapekané, s omáčkou, hocaké. Celkovo mám veľmi rada taliansku kuchyňu. Zbožňujem pizzu. Na večeru si dávam už iba zeleninový šalát. Najradšej mám rukolový. Mala som ťažký život no teraz som šťastná. Na základnej škole ma šikanovali a posmievali sa mi pretože som mala 'pár kíl naviac'. Skrátka bola som tučná. Na strednej sa všetko zmenilo, začala som cvičiť a upravila som si jedálniček.  Začala som sa venovať tancu a venujem sa mu dodnes. Ale späť k téme. Vždy som bola terčom posmechu. Bola som dobrá žiačka a na vysvedčení som mávala vždy samé jednotky, no prestávky boli moja nočná mora. Nikdy na to nezabudnem. Najhoršie som znášala posmešky a žartíky od jedného chalana, na ktorého meno už nechcem ani pomyslieť. No na druhej strane som im vďačná. Aspoň ma prinútili prebudiť sa a začať so sebou niečo robiť. Teraz vážim 52 kg a mám miery 90-60-90. Vďaka tomu sa môžem venovať práci ktorá ma baví. Modelingu. Momentálne pracujem pre menšiu značku tu v Doncasteri no pred časom som dostala ponuku pracovať v Londýne pre Roberto Cavalli. Viem, je to ponuka, ktorá sa neodmieta no stále sa rozhodujem. Budem sama v tom veľkom meste, musela by som si zohnať ubytovanie, sama si variť. S varením by nebol problém. Rodina a priatelia mi vravia, že ak by ma modeling prestal baviť, môžem sa živiť ako kuchárka, pekárka alebo cukrárka. Väčší problém by bol, že by som sa musela sama pohybovať po obrovskom Londýne. Po mamke som zdedila veľmi slabé orientačné schopnosti takže by som sa mohla veľmi ľahko stratiť. Do 31. júna im mám záväzne nahlásiť či od 15. júla nastúpim do novej práce alebo nie. Zatiaľ je iba 12. júna takže mám dosť času na rozmyslenie. Kris- moja najlepšia kamarátka mi radí aby som neváhala a ponuku prijala. Vraj ak bude najhoršie, v iPhone mám navigáciu. Robí si z toho prču a ja s ňou. Neviem čo by som bez nej robila. Ak sa presťahujem do Londýna, bude mi veľmi chýbať. Asi si ju pribalím do kufra. Moja mamka s ockom mi radia aby som zostala doma. Jasné! Chcú ma mať pod dozorom takže ich názor neberiem veľmi vážne. Moja sestra Alice mi tiež radí, aby som išla skúsiť šťastie. Ona má ešte len 18 a asi pôjde na školu do Londýna, tak by sme mohli bývať spolu. Budem to mať veľmi ťažké rozhodnúť sa, no keď sa konečne rozhodnem, verím, že to nebudem ľutovať.

Stella Sophie Carter

Hi everyone

Vitajte na mojom blogu kde budú moje príbehy s 1D. Dúfam, že sa vám tu bude páčiť :)